Milý čitateľu. Poďme sa teraz spoločne zamyslieť nad jedným veľmi zaujímavým biblickým podobenstvom. Podobenstvom, ktoré sme v živote už možno veľakrát počuli a v ktorom sa na prvý pohľad vieme veľmi dobre identifikovať s prvou z dvoch ústredných opisovaných postáv. Avšak životná prax nám už neraz ukázala, že prvý pohľad môže byť klamlivý a preto sa poďme na dané podobenstvo pozrieť z trošku iného uhla. Spomenuté podobenstvo je zapísané v evanjeliu Lukáša v 15tej kapitole a má názov „O stratenom synovi“. Ak toto podobenstvo čitateľu ešte nepoznáš alebo si pozabudol o čom je, tak Ti len pripomeniem, že podobenstvo je o otcovi a jeho dvoch synoch. Mladší si od otca vypýtal podiel z majetku a odišiel do sveta. Tam ho premrhal, až sa dostal na mizinu. Potom, keď mu pravidelne škvŕkavalo v žalúdku si uvedomil, že ako mu bolo doma pri otcovi vlastne dobre a tak sa k nemu rozhodol navrátiť. Otec z veľkej radosti z jeho návratu zabil teľa a vystrojil hostinu. Starší syn, ktorý si nič nepremrhal a ktorý počas života zostával stále pri otcovi sa na to nahneval… Tak, to je v skratke opísané dané podobenstvo. Ešte snáď pripomeniem, že podobenstvo predstavuje krátky poučný príbeh alebo metaforický obraz zo života, ktorý sa nám jednoduchou ANALÓGIOU snaží vysvetliť hlbšie duchovné pravdy. A tento fakt majme počas nasledujúcich riadkov na pamäti, lebo to bude veľmi potrebné.

Takže čitateľu, ktorým synom z tých dvoch opisovaných sa cítiš byť Ty sám? Myslím si, že ako prvé, čo Ťa napadne bude to, že tým prvým, všakže? Tiež to na prvý pohľad chápeš zhruba tak, že si bol neveriaci, že si žil bez Pána Boha, že sa Ťa po čase dotkol a že Ty si sa k Nemu skrze Pána Ježiša navrátil. No a teraz prichádza tá „zákerná“ otázka. Kto je potom ten druhý syn? Pretože, ak sa hlbšie nad týmto podobenstvom zamyslíme, tak nám tu isté veci s prihliadnutím na logickosť a analógiu opisu v iných podobenstvách nebudú vychádzať. Toto podobenstvo je práve v tejto veci odlišné od tých iných, jednoduchších podobenstiev. A napríklad aj pre mňa je ťažko uchopiteľné v takom stave, ako je napísané. V tých jednoduchších podobenstvách je totižto naša myseľ zameriavaná na pochopenie jednej ústrednej myšlienky. Napríklad v podobenstve „O stratenej ovci“ nám Duch Svätý sústreďuje našu myseľ na radosť, ktorá nastala v človeku, keď našiel svoju jednu stratenú ovcu. A tým to končí. V analógii s duchovnou oblasťou to znamená, že Pán Boh sa veľmi teší z návratu čo aj len jedného hriešnika. Alebo zas v podobenstve „O perle“ je naša myseľ sústredená na kupcovu radosť z nájdenia vzácnej perly a tým to končí. V duchovnej analógii to znamená, radosť z nájdenia Božieho kráľovstva človekom, ktorý keď pochopil, že akú perlu našiel, tak všetko, čo mal predal, len aby tú perlu získal.

Ale toto podobenstvo o Stratenom synovi je v niečom iné. Ono totižto opisuje dvoch bratov, ktorí POZNAJÚ otca, ktorí sú rozdielni a z ktorých jeden od otca odíde. No a práve ten jeho odchod nám sťažuje umiestnenie podobenstva do logickosti prepojenia s duchovnou oblasťou. Pretože, ak tu otec predstavuje Pána Boha, čo zjavne predstavuje, tak to veci dosť zamotáva. Toto podobenstvo sa nedá úplne jednoducho analogicky vysvetliť, dá sa vysvetliť len útržkovo, avšak aj napriek tomu má veľmi veľkú výpovednú duchovnú hodnotu. No, ale poďme pekne poporiadku.

Takže, ak si otca v podobenstve pripodobníme k Pánu Bohu, tak ten syn, ktorý od Neho odišiel môže predstavovať povedzme diabla, ktorý od Pána Boha odpadol a ten čo zostal napríklad Pána Ježiša, ktorý pri Pánu Bohu zostal. Pán Ježiš je aj starší od diabla, pretože je tu od počiatku, takže to môže sedieť. Myslím si však, že každý z nás vnútorne cíti, že takto uvažovať predstavuje extrémny nezmysel. Diabol sa totižto podľa Biblie k Pánu Bohu nikdy nevráti tak, aby mu Pán Boh od radosti vystrojil hostinu…

Tak isto je nezmysel pripodobnenie strateného syna napríklad k Pánovi Ježišovi, pretože On od Pána Boha, svojho Otca nikdy neodišiel.

Ďalšou postavou, ktorá by tým strateným synom mohla byť je Adam, avšak ten sa už po vyhnaní z raja doň nemohol navrátiť kvôli anjelom, ktorý ho strážili s plamennými mečmi. No a navyše k tomu, ho tam nečakal ani žiaden jeho starší brat. Teda ďalší Pánom Bohom stvorený človek, ktorý by Pánu Bohu mohol vytknúť, že čo zas svojho mladšieho brata, rozumej Adama do toho raja znovu vpúšťa, keď ho už raz z neho vyhnal.

Samozrejme v takomto uvažovaní môžeme pokračovať aj naďalej. Na miesta spomenutých bratov si môžeme dosadzovať farizejov, zákonníkov, zapálených kresťanov, vlažných kresťanov a ďalšie typy. Môžeme ich vzájomne kombinovať, porovnávať, ale aj tak nám to nebude stále vychádzať tak, aby sme povedali, že toto je ono, tak to je. A nakoniec prídeme do bodu, že najväčší zmysel nám v tom všetkom aj tak dá tá naša prvotná predstava, že tým strateným synom budeme asi my – Adamovi potomkovia. Potomkovia, ktorí skrze Adama odišli od Otca/Pána Boha, ktorí blúdili ako stratené ovce, ktorých si Pán Ježiš po čase našiel a k Pánu Bohu znovu navrátil.
Lenže ani toto sa nedá len tak prijať, ako sa na prvý pohľad môže zdať, pretože to odporuje veršu z listu Židom, ktorý budem teraz parafrázovať: „Ak niekto osobne spoznal Pána Boha a predsa znovu od Neho odpadol, tak nie je možné, aby znovu prišiel k pokániu.“ A tým pádom sa logickosť prepojenia podobenstva s duchovnou oblasťou znovu rúca, pretože my všetci sme sa narodili hriešni a teda Pána Boha sme prv osobne nepoznali. A preto sme nemohli od Neho ani odísť/odpadnúť. My sa len k Nemu skrze Pána Ježiša opäť navraciame.

No, ale aj po vyriešení tejto veci nám tu aj tak ešte stále vystáva otázka, že kto je ten starší syn, ktorý bol neustále pri otcovi, pri Pánu Bohu? Syn, ktorý je v podobenstve detailne opísaný a teda je jeho súčasťou, ktorý sa nedá vymazať a ani prehliadnuť, a ktorý to podobenstvo zamotáva? Keby tam nebol spomenutý je všetko ľahko uchopiteľné, keby ho otec vyhodil z domu, tak aj vtedy to bude tiež ľahko uchopiteľné, ale nič z toho tam nie je tak zapísané…

A preto v tomto bode zanechávam skúmanie litery, lebo to zabíja podstatu podobenstva a nechávam si to slovo oživiť Duchom. Prestávam v ňom hľadať ten správny biblický kontext, tú správnu duchovnú korektnosť, logickosť, dejovú postupnosť či správnu analógiu v prirovnaní a idem sa zamerať na to, čo je tam napísané.
Takže v danom podobenstve sa viditeľne jedná o dva typy veriacich ľudí. Oba typy žijú s otcom (ako my s Pánom Bohom). Vidia/ako my veríme, že existuje, navonok Ho poznajú a zdanlivo kráčajú rovnakou cestou. V praxi to môže napríklad predstavovať dvoch ľudí sediacich vedľa seba v kostole. Rozdiel medzi bratmi z podobenstva vzniká až vtedy, keď jeden z nich v istom bode života skrze istú situáciu pochopí, že čo sa v jeho otcovi od ktorého už dávnejšie skrze svoju telesnú túžbu odišiel, vlastne skrýva. No a ten, ktorý to pochopil, predstavuje v podobenstve mladšieho syna. Na prvý pohľad možno nepočúvneho, hlúpeho, keďže odišiel od otcovej prítomnosti a od jeho hojnosti. Avšak ako vidno, práve tá hlúposť, tá nepočúvnosť spôsobila to, že to bol práve on, ktorý niečo pochopil. Naopak, ten druhý starší syn, napohľad počúvny, múdry, keďže zostal pri otcovi a pri jeho hojnosti, zjavne málo toho pochopil alebo z predošlého chápania toho málo v ňom zostalo.

Pozor! Z uvedeného nevyplýva skutočnosť, že aj my máme od Pána Boha odísť a znivočiť si život, aby sme niečo pochopili… Dáva nám to však napríklad pohnútku neodsudzovať ľudí s pohnutými životmi, alebo tých, ktorí sa v istom momente či na sklonku, ich pred tým duchovne zatvrdeného života k Nemu obrátili, pretože práve oni môžu byť tí, ktorí skutočne niečo pochopili skrze to, čo popáchali. Možno práve oni do hĺbky pochopili to, čo Pán Ježiš pre nich skutočne znamená na ceste k Pánu Bohu a čo je to hriech. Naproti tomu my, ktorí sme navonok neustále pri Pánu Bohu, tomu už dávno nemusíme až tak dobre chápať. My, veriaci, ktorí sme zväčša už od mlada s rodičmi chodievali do kostola. My, ktorí sme si možno napohľad, tak životy nepokazili. My, ktorí sme už časom možno v rozpoznávaní týchto vecí vyhasli…

Z podobenstva vyplýva, že ono nie je len o našom návrate k Pánu Bohu, ale hlavne o pobyte v Jeho blízkosti a túto blízkosť sa nám snaží opísať v širších duchovných súvislostiach. Toto podobenstvo tne do živého a vo svojom hlbokom princípe nám opisuje to, že ako tá z počiatku zrejúca pšenica s postupom času „skúkoľnieva“… A pozor! Všetci dobre vieme, že čo sa na konci stane s kúkoľom. Vyhodia ho a spália v neuhasiteľnom ohni, hoc počas celého svojho života rástol pekne bok po boku pšenice a boli spolu „nerozluční“ priatelia. Ako napríklad dvaja spomenutí ľudia sediaci vedľa seba v kostole.

Toto podobenstvo mi chce možno povedať – Rado, skúmaj sa! Nestávaš sa už pomaly aj ty vo svojom vnútri tým druhým synom? Neskúkoľnievaš? Alebo, neskúkoľnievaš už pomaly aj Ty milý čitateľu? Navonok žijeme síce pri Pánu Bohu, ale vnútorne sme už dávno duchovne „skúkoľnení“. Premýšľaj nad tým.

Schválne budem od teraz veci kus „hraniť“, aby vyšla na povrch podstata podobenstva. Z čoho teda vychádzam, keď tak píšem? No predsa zo správania sa a vyjadrovania sa toho staršieho syna. Z plnosti srdca totižto vravia ústa. Môžeme to vidieť na nervoch, ktoré ho chytili, keď sa dopočul, že otec sa radoval nad príchodom jeho mladšieho brata. A ešte kvôli nemu zabil aj teľa. Starší syn zjavne nemal radosť z bratovho návratu. Zrazu sa cítil byť na druhej koľaji a to sa ho dotklo. On, ktorý celý dovtedajší svoj život počúval otca, žil v jeho blízkosti a mal podiel na všetkom čo aj on. Zrazu cítil tú neprávosť, ktorej sa mu dostalo. Cítil sa ako robotník z iného podobenstva, ktorí od rána robí na vinici, na páľave slnka a za odmenu dostane tak isto ak nie ešte menej, ako ten, ktorý na obed v polke šichty „zdrhne“, potom sa k večeru navráti a začne robiť tesne pred záverečnou… Cítil sa byť o niečo ukrátený a preto je neprajný a má nervy. Možno sa dlhodobo cítil byť dobrým kresťanom, ktorý maká na otcovom poli/vinici Božej, všetko dodržiava a tu hľa, niekto, kto nemaká, kto si pokašľal život i imanie si premrhal, zrazu požíva väčšiu vážnosť od otca/nájomcu vinice, ako on sám. Možno sa mu „šrotilo“ v hlave… „tak to je v ťahu, ten mladý blázon si svoje premrhal, otec ho teraz len tak pre nič za nič znovu prijme a napokon mu dá ešte aj podiel z môjho podielu, ktorý mal byť už len môj, ktorý mal patriť už len mne samotnému.“ Na reakcii staršieho brata veľmi dobe vidno to, že čo v ňom prebývalo. Jeho vnútro sa prejavilo v tej jeho reakcii a to ho identifikovalo, že kým on vlastne je. Hoc jeho práca navonok na tom otcovom poli vyzerala pre okolitých „prizerajúcich sa“ ako niečo, čo poukazovalo na veľmi dobrú otcovu výchovu, na veľkú synovu počúvnosť a na jeho hlboké chápanie duchovných právd. Áno vyzeralo to tak, ale len do istého bodu. Všetko by zostalo v staršom bratovi možno skryté až do konca jeho života, keby sa nebol jeho mladší brat navrátil. Návrat mladšieho brata osvietil vnútro staršieho brata a hľa, zobrazil to jeho hlboké duchovné upadnutie -„skúkoľnenie“. Nezostalo nič tajné, čo by sa nevyzvedelo.

Ktovie, že čo všetko sa skrýva aj za tou našou kresťanskou fasádou a čo čaká na svoje „vyzvedenie“ sa v istej chvíli nášho života. Či si ešte tie pravdy Božie, typu – miluj blížneho, nezáviď mu, dopraj druhému, považuj ho za hodnotnejšieho ako seba, buď spokojný s tým čo máš, neporovnávaj sa a podobne uvedomujeme a ešte v nás stále žijú, alebo sú už dávno mŕtve. A v našom mozgu po nich zostali len nejaké ryhy v podobe mŕtvej litery, ktoré maximálne vieme odrecitovať. Aj ja sám mám v mobile nejaké tie, no, pochvalné SMS, že ten či onen môj článok sa niekomu páčil. Tiež z času na čas aj ja možno navonok pre niekoho zapôsobím krásne „obielene“, no keď skúmam v rôznych životných situáciách moje myšlienky/pocity/túžby – moje vnútro, tak vidím, že veľakrát je plné „skúkoľnených“ umrlčích kostí…

Z príbehu vyplýva aj to, že Božie konanie je iné, ako si ho my predstavujeme a aké sú naše očakávania. Tak isto aj Božie myšlienky sú iné, ako tie naše. Na také duchovné povzbudenie do môjho života by som si určite neraz aj ja sám prial, ako ten starší syn z podobenstva, aby mi Pán Boh len tak nečakane, z Jeho veľkej lásky ku mne zabil nejaké to „teľa“ v podobe pre mňa ľahko viditeľného a mentálne ľahko uchopiteľného vyriešenia nejakej zložitej situácie. A myslím si, že takéto túžby prebývajú aj v mnohých z nás. Radi by sme sa povedzme pomodlili a hneď na to videli, že náš syn či naša dcéra, ktorá sa s nami kvôli zlým vzťahom nerozpráva už 16 rokov 3 mesiace a 12 dní, by sa zrazu ozvala a začala s nami komunikovať.

Čiže vidíme, že ani ten starší syn (áno mohol byť medzi nimi rozdiel povedzme len dva roky, ale ide o princíp, že my ľudia častokrát považujeme vyšší vek za niečo, čo ide ruka v ruke v väčšou duchovnou zrelosťou či múdrosťou) nebol schopný odpozorovať to, že otec je stále s ním, že má všetko čo potrebuje a že si ešte aj to potešenie v podobe zabitia teľaťa môže vziať. Len on nad tým asi tak nikdy ani nepremýšľal. Tak ako ani my nepremýšľame nad tým, že ako si to potešenie my sami máme od Otca vziať. A tak isto je dosť možné aj to, že keby otec skutočne zabil to teľa pre synove potešenie, tak aj tak by ho to vôbec nepotešilo, hoc sa zastrájal, že áno. Lebo to potešenie z neho už dávno pred tým vyprchalo a zostala mu už len vonkajšia forma na „mätenie“ ľudí…

A dovolím si tvrdiť aj to, že tak, ako starší syn, tak veľakrát ani my sami nevieme identifikovať, že ako ten Boží záujem o nás vlastne funguje, hoc to určite poprieme. Lenže slnko svieti a dážď padá na dobrých aj zlých, kúkoľ rastie popri pšenici, Šalamún videl kráľov ísť pešo a sluhov na koni… Skrátka veci Ducha sa v realite života neraz veľmi ťažko rozpoznávajú, pretože svet, ktorý je vzájomne prepletený dobrom aj zlom funguje stále a naďalej. Ťažko sa niekedy rozpoznáva to, že čo je Božie konanie, že čo je Božia skúška, čo je to Šalamúnove – čas a náhoda, čo je od Pána Boha, čo od diabla, čo je z našej telesnej žiadosti a podobe. Sú napríklad ľudia, ktorí sú vnútorne silní, ktorí všeličo vydržia a preto je navonok len veľmi ťažké rozpoznať, a to aj pre nich samotných, že či to ich obstátie v nejakej ťažšej situácii je vďaka ich vnútornej sile, alebo kvôli ich viere. Áno, môžeme odpovedať, že asi kvôli obom spomenutým veciam, ale iste chápete, čo tým chcem povedať. A Pán Boh je nad tým všetkým a všetko vidí a chápe. Tomu je hej. 😉

Myslím si, že mnoho vecí prežívame tak isto, ako ich prežíval aj ten starší syn z podobenstva spred 2000 rokov. Pán Boh urobí veci inak, ako my očakávame a aj otec v podobenstve urobil tiež veci inak, ako jeho syn očakával. A tak nás to vnútorne škrie, ako to škrelo aj jeho, hoc sme ako on navonok neustále v Otcovej blízkosti. Hoc navonok nejdeme mimo isté mantinely, vo vnútri sme už možno dávno mimo nich. Sedíme napríklad vedľa seba v laviciach – na dotyk – sme v rámci istých kresťanských mantinelov – sme v kostole, no vnútorne, hoc sa poznáme po menách sme od seba už príliš vzdialení. Sedíme vedľa seba a keď niekomu zazvoní telefón, tak ten náš zrak už „krivíme“ a pritom zabúdame na to, že aj my sme si ten náš telefón neraz pozabudli vypnúť. Len sme mali šťastie, že nám nik práve vtedy nezavolal, aby to vyšlo najavo. Možno sme už dávno aj my tým druhým starším synom. Premýšľaj čitateľu nad tým všetkým, situácií kde to môžeš rozpoznať je neúrekom.

Keďže Pán Boh je Duch, tak musíme k Nemu aj tak pristupovať. On nás potešuje skrze Ducha. On možno nespraví veci v živote tak, aby sme ich naplnenie nejako jasne vedeli rozpoznať. A pretože to nie je jasne viditeľné, tak to v nás spôsobuje nenaplnené očakávanie alebo možno pri niekom až zatrpknutosť s myšlienkou, že Pán Boh nekoná pri nás tak, ako konal pri Izraelitoch a podobne. Niekedy sa nám môže zdať, že v prípade spomenutých synov chybu robí aj otec a Pán Boh zas v našom prípade, ale nakoniec zistíme, že ten Pán Boh predsa len vie, čo je pre nás dobré. A že On nedáva pohnútky na naše odvrátenie sa od Neho.

Čiže aj napriek tomu, že sa nachádzame v Božej blízkosti, teda že napríklad chodievame pravidelne do kostola, alebo sme zapojení v rôznych kresťanských aktivitách to ešte nemusí znamenať aj to, že nám na druhých ľuďoch skutočne záleží, že chápeme podstatu lásky k blížnemu, že vieme skutočne niekoho pochopiť, vypočuť, vycítiť jeho potreby skrátka, že neskúkoľnievame. Sme ako naprogramovaní roboti, ktorí síce fungujú v rámci všeobecne nastavených kresťanských hraníc, no nie sme už schopní veci okolo seba správne rozpoznať a urobiť niečo inak. Možno sme už dávno prešli od fázy zapálenia do fázy tlenia a stereotypu, alebo sme nikdy v tej fáze zapálenia ani neboli. Neboli, pretože tú našu vieru sme získali od niekoho, kto bol len tlejúci a tak nás nedokázal zapáliť, ale odovzdal nám len to svoje tlenie.
Mladší syn môže pokojne predstavovať mladých a starší syn starších. Mladí pochabí, do všetkého hŕŕŕ a starší uvedomelí. Ale je to skutočne tak? Čo Ťa čitateľu napadne po prečítaní si týchto slov? Ak máš v sebe zlosť, tak si možno už dávno tým druhým starším synom, z ktorého sa už dávno niečo skutočne duchovného vytratilo.

Všetko tak pekne navonok pôsobí. Navonok pôsobíme ako jedna rodina, jedna cirkev a vo vnútri sme možno až príliš odlišní. No a tá odlišnosť sa aktivuje pri prvom nedorozumení.

I keď sú v tomto príbehu aj iné pohnútky na zamyslenie, tak som sa im nevenoval. Snažil som sa opísať len to, čo mi, verím tomu, že Duch Svätý zjavil o tom druhom synovi. Samozrejme kvôli dĺžke sa nedalo toho pospomínať viac, ale verím tomu, že to bolo zrozumiteľné. V ČLÁNKU NA NIKOHO NENARÁŽAM, LEN PODOBENSTVO OPISUJE KRESŤANOV, KTORÍ ŽIJÚ S OTCOM, PRETO SOM LOGICKY MUSEL UVIESŤ NEJAKÉ PRÍKLADY ZO ŽIVOTA VIERY V KOSTOLE! Ak Ťa čitateľu niečo zaujalo alebo so mnou v niečom nesúhlasíš, tak mi to povedz, keď ma stretneš. Alebo si už tým starším synom, ktorého už dávno nezaujíma, ako NERAZ aj mňa, že čo tí druhí v tomto našom Pohľade vlastne píšu? Daj si pozor na neuhasiteľný oheň! Neskúkoľnievaj! AMEN