Milý čitateľu. Dám Ti jednu otázku. Páčia sa Ti nasledovné biblické verše?

Nakoľko som videl: tí, čo neprávosť orali a rozsievali biedu, museli ju aj žať.
Či môže byť človek spravodlivý pred Bohom, a či je muž čistý pred svojím Tvorcom?
Lebo nešťastie nevyrastá z prachu a trápenie nevyklíči z pôdy.
On marí myšlienky chytrákov, takže ich ruky nemajú úspech.
Lebo On raní, On aj obväzuje, On udiera, ale Jeho ruky aj liečia.
Počas hladu ťa vykúpi zo smrti a počas vojny z dosahu meča.

No, myslím si, že veršíkov už nateraz stačilo a to aj napriek tomu, že v zálohe ich mám ešte niekoľko. Verím, že sa Ti páčili, pretože spomedzi všetkých nich som sa snažil vybrať práve tie, ktoré na prvé počutie dobre znejú. No a ďalšia moja otázka na Teba je nasledovná. Vieš kto je ich autorom? Schválne som nedal za verše odkazy, aby si to hneď neuhádol. Na prvý pohľad Ťa možno napadne, že ich autor je kráľ Šalamún, pretože práve skrze neho nám Pán Boh do života zjavil mnohé duchovné pravdy a postrehy. No v tomto prípade kráľ Šalamún nie je ich autorom. Avšak ich autor má jednu črtu so Šalamúnom aj tak spoločnú. Ten, kto ich povedal, musel mať skutočne niečo spoločné s vierou v Pána Boha a musel mať aj duchovnú múdrosť, pretože tie pravdy v nich spomenuté sú odpozorované zo života a sú prepojené s vierou v biblického Pána Boha. Takéto niečo nepovie len tak bežný človek, ktorého povedzme stretneme niekde na ulici alebo v Kauflande. Teraz narážam hlavne na ten druhý spomenutý verš – „Či môže byť človek spravodlivý pred Bohom, a či je muž čistý pred svojím Tvorcom?“ Človek, ktorý toto povedal, musel veriť, že Pán Boh je, musel premýšľať duchovne a musel mať aj vedomie o tom, že Pán Boh je spravodlivý, svätý, dokonalý a my sme hriešni. A preto nemôžeme byť pred Ním čistí. Autor veršov musel veľmi dobre vedieť, že čo sa v realite života skrýva pod pojmom hriech. Nemohol to teda byť žiaden neveriaci človek. No a či to už danému človeku niekto povedal alebo mu to sám Pán Boh osobne zjavil je v tomto prípade úplne jedno, pretože zo spomenutého verša vidno, že daný človek hovorí biblicky správne. No, stačilo. Nejdem Ťa už čitateľu napínať a prezradím Ti, že autorom daných veršov je Elífaz z Témánu. A verše sú teda zapísané v knihe Jóbovej.

Zaujímavé, však? Napríklad (piaty) Elífazov verš – Lebo On raní, On aj obväzuje, On udiera, ale Jeho ruky aj liečia sa napríklad hodí na povzbudenie pre niekoho, na koho Pán Boh dopustil nejaké fyzické alebo duševné trápenie. Takýto verš sme možno my sami niekedy dávno niekomu poslali SMSkou alebo naopak, daný verš v SMSke prišiel nám samotným. Tak isto si myslím, že veľmi dobre vieme aj to, že ani naše nešťastie (tretí verš) nevyrastá z prachu a trápenie nevyklíči z pôdy, ale je zväčša spôsobené našimi zlými rozhodnutiami, ktoré sú častokrát učinené bez účasti Ducha Svätého.

No a prečo toto všetko vlastne píšem? No píšem to preto, lebo ma zaujalo, že čo samotný Pán Boh po všetkej tej debate Jóba s Elífazom, Elífazovi nakoniec povedal. Avšak ešte pred tým, ako budem pokračovať, trošku priblížim knihu Jóbovu tým, ktorí ju nepoznajú. Jób bol bohabojný človek, ktorého si satan priamo od Pána Boha vyžiadal na tvrdé životné preskúšanie. Pán Boh satanovi vyhovel, jeho skúšky na Jóba dopustil a Jóbovi pritom o tom nič nepovedal. Satan mal dovolené Jóbovi uškodiť v každej oblasti jeho života, akurát na život mu mal zakázané siahnuť. No a po týchto skúškach, v ktorých Jóbovi pomreli deti, prišiel o všetok svoj majetok a ešte aj ochorel, prišli Jóba v jeho smútku a trápení potešiť jeho priatelia. Priatelia na prvý pohľad hovorili Jóbovi múdre slová, slovne Pána Boha s Jeho spravodlivosťou i múdrosťou vyvyšovali, no napriek tomu si s Jóbom zjavne nerozumeli. V tých chvíľach boli proste, ako keby voči Jóbovi naladení na inej „vlnovej“ dĺžke, hoc to boli jeho PRIATELIA. Samozrejme nikto zo zúčastnených ani len netušil, že za tým všetkým stojí satan. Tak, to by hádam na priblíženie knihy Jóbovej stačilo.

Keďže v článku budem spomínať len prvého Jóbovho priateľa Elífaza, tak sa vrátim späť k nemu. Napriek tomu, že Elífaz sa Jóbovi snažil povedať mnoho duchovne správnych, korektných a múdrych slov o živote, o hriechu, o Pánu Bohu a myslel si, že ho tým potešuje, tak Pán Boh, ktorý všetku tú situáciu sledoval mu na to všetko aj tak nakoniec povedal – parafrázujem – „Môj hnev vzplanul proti tebe lebo si nehovoril správne o mne. Choď k môjmu služobníkovi Jóbovi a prines spaľovanú obeť za seba. A nech sa môj služobník Jób modlí za Teba; lebo len z ohľadu na jeho osobu nenaložím s tebou podľa tvojho bláznovstva.“

Tak a práve toto je tá vec, ktorá ma na príbehu zaujala a ktorá vzbudila moju pozornosť. Elífaz napohľad hovoril múdre slová, Pána Boha napohľad vyvyšoval, napohľad sa v ničom proti Pánu Bohu neprehrešil, no aj napriek tomu sa tie Elífazove reči Pánu Bohu, ale ani Jóbovi nepáčili. Pritom my sami niektoré Elífazove verše máme pravdepodobne farebne označené v našich Bibliách a možno, ako som už vyššie spomenul, sme ich niekomu aj odoslali. Na obranu Elífaza by sa dalo povedať aj to, že nemal z kadiaľ vedieť, že za tým všetkým stojí satan a že Jób si to nešťastie nespôsobil sám svojou bezbožnosťou. Takže Elífaz bol vlastne oklamaný. Elífaz sa k veciam, ktoré videl vyjadroval na základe toho, čo videl, že sa deje Jóbovi a na základe jeho vlastných poznatkov o Pánu Bohu. Elífaz bol presvedčený, že takéto niečo zlé sa nemôže len tak z ničoho nič udiať tak bohabojnému človeku. Preto sa snažil nájsť niečo zlé v Jóbovom živote. Nejaké to jeho pochybenie, na ktoré by sa teoreticky Pán Boh mohol „naštvať“ a dopustiť na neho to, čo dopustil. Čiže Elífaz hľadal u Jóba nejaký hriešny podnet, na základe ktorého by potom ospravedlnil, inak dobrého Pána Boha za to, že na Jóba dopustil tak veľké trápenie. (Samozrejme toto si čitateľu domýšľam, avšak takto to mne osobne vychádza z kontextu knihy Jóbovej. Čiže aj celé toto zamyslenie opisujem tak, ako to vnímam ja a preto nie všetko sa muselo v mysliach zúčastnených udiať tak, ako hovorím. Preto to aj Ty, čitateľu, skúmaj po svojej vlastnej línii!)

Elífaz dobre predpokladal a hovoril, keď povedal Jóbovi – „Či ťa pre tvoju bohabojnosť karhá (rozumej Pán Boh) a vchádza s tebou do súdu?“ Elífaz vedel, že Pán Boh je dobrý a že len tak, pre nič za nič na bohabojného človeka/Jóba nedopustí až takéto veľké trápenie. Čiže podľa mňa si Elífaz veci ohľadom Jóba takto nejako dával dokopy a potom robil svoje uzávery. Na pohľad teda nič popudivé a ani nič zlé nepovedal, aby si od Pána Boha nakoniec zaslúžil takú veľkú kritiku. Na druhej strane, ani Jób nebol, podľa Elífazových rečí, tiež žiadne neviniatko. Elífaz spomína, že Jób od bratov bezdôvodne brával záloh, zmoreného nenapájal, hladnému odopieral chlieb či vdovy posielal preč s prázdnou rukou. Samozrejme tieto slová vyznievajú dosť zvláštne a dosť v protiklade s tým, že ako pozitívne samotný Pán Boh opisuje Jóba na začiatku knihy. Tu je však dobré pripomenúť fakt, že Pán Boh sa pozerá na srdce človeka a na jeho ochotu meniť svoj život. A preto sa mu páčil aj Mojžiš, ktorý pred tým zabil človeka alebo Dávid, ktorý tiež dal zabiť muža kvôli túžbe po jeho žene a podobne. A preto aj Jób mohol pokojne popri dobrých veciach urobiť aj niekoľko chýb, ktoré Elífaz, ako jeho dobrý priateľ z jeho života odpozoroval. Elífaz vôbec nemusel klamať (ako by sa nám tu žiadalo – to všetko Elífazove zlé na Jóba vypovedané poprieť), ale všetko to mohlo pokojne predstavovať napríklad dávne hriechy, ktoré Jób na svojej ceste viery oľutoval, poučil sa z nich a snažil sa už konať inak. No ale aj tak to Elífazovi nebránilo v tom, aby sa na takéto niečo odvolával, keďže silou mocou hľadal logické vysvetlenie toho, čo sa Jóbovi stalo. Silou mocou sa chcel ubezpečiť v tom, že to nie je možné, aby takéto niečo Pán Boh na Jóba dopustil, ak on nič zlé predtým neurobil. A v podstate mal pravdu, lebo my už na základe biblického svedectva vieme, že za tým všetkým stál satan a nie Pán Boh. Hoc práve Pán Boh to skúšanie dopustil. Samozrejme, aj tak tu stále zostáva možnosť, že Elífaz si to všetko zlé o Jóbovi vymyslel, aby si v sebe ospravedlnil to Božie konanie, no mne osobne to nedáva zmyslel.

A satan, ktorý to všetko spáchal, pritom stál niekde v úzadí, všetko to z diaľky pozoroval, uškŕňal sa nad tým a „mädlil“ si ruky, že ako dobre tých starcov popohnal k ich vzájomnému osočovaniu sa, hádaniu sa, mudrovaniu a celkovo k protiveniu sa Pánu Bohu. O to mu šlo a aj mu to vyšlo. V liste Korintským sa píše – „A tak, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ Možno práve toto bola situácia, kedy Elífaz, ktorý dovtedy možno pevne stál vo svojej viere, vo svojej múdrosti a bol aj dobrým Jóbovým priateľom to práve počas potešovania Jóba „prepískol“ a v danú chvíľu proste pred Jóbom, ale i Pánom Bohom „padol“. A tak bol pred Ním, ale aj pred Jóbom za „blázna“, ktorý len bláznivo mudruje a hľadá chybné podnety na vysvetlenie toho, čo sa stalo. Pritom aj samotný Jób tušil, že to nie je normálne, čo sa mu udialo. Tak isto aj za „pádom“ spomenutým vo verši vyššie sa nemusí vyslovene skrývať odpadnutie od viery, ale aj nerozumné konanie veriaceho človeka v istej životnej situácii. Človek, ktorého si inak ľudia vážia, všímajú si ho, berú jeho slovo vážne, zrazu spraví niečo, čo ich sklame a jeho hodnota v ich očiach náhle začne klesať dolu… Možno mal Elífaz viac mlčať, viac premýšľať, viac skúmať situáciu, viac prejaviť súcit Jóbovi a menej hovoriť pre danú chvíľu nerozumné i keď navonok duchovne správne a korektné slová. Samozrejme spomenuté mlčanie môže znieť smiešne, keďže pri prvom kontakte Jóba s priateľmi je napísané, že s ním sedeli sedem dní v tichosti. Ale zrejme ani sedem dní tichého premýšľania v prítomnosti Jóba im nestačilo na správne vyhodnotenie situácie, ktorú Jób práve prežil. Nik z nich nepochopil, že čo sa to vlastne stalo, a tak len o tom mudrovali a tipovali. To, že ako sa mali Jóbovi priatelia zachovať, v našom prípade Elífaz, nechám na Tvoje osobné posúdenie čitateľu. Pýtaj sa na to Pána Boha. Ja som Ti dal len pohnútku na premýšľanie. Ja nepoznám správnu odpoveď, avšak na základe tohto všetkého spomenutého už viem, že navonok korektné a Pána Boha vyvyšujúce frázy z ich úst nebolo niečo, čo sa samotnému Pánu Bohu v tej situácii páčilo a čo chcel počuť aj Jób samotný. Možno ani samotný Jób nevedel, že čo ho v danú chvíľu poteší, čo by mu dobre padlo počuť, no s istotou vedel, že vytýkanie mu nejakých jeho minulých chýb je to posledné, čo chce počuť. Že v tom či onom zlyhal a preto ho Pán Boh potrestal alebo, že Pán Boh nikdy netrestá bez príčiny a podobne. Jób nechcel počuť mudrovanie a duchovne korektné slová, ale niečo iné. A priatelia to neodhadli, preto pred Pánom Bohom „padli“, hoc pre tým možno „stáli“. Veď napokon aj samotný Jób svojim priateľom povedal – „V prospech Boha chcete hovoriť prevrátenosť a kvôli Nemu chcete vravieť klam?; Jemu chcete chytať stránku, alebo za Boha viesť spor?; Iste vás prísne potrestá, ak chcete tajne chytať stránku.“ To znamená, že nie vždy a v každej situácii je zjavne dobré a vhodné vravieť povedzme niekomu nám známemu v jeho trápení múdre reči o Pánu Bohu alebo mu niečo pripomínať z minulosti, pretože my popravde nevidíme podstatu problému či pozadie vecí. My nevidíme, že čo všetko skutočne stojí za trápením nášho známeho, hoc si myslíme, že z povrchu je to dostatočne viditeľné. My vidíme len povrch, ktorý častokrát objektívne nezahŕňa všetky eventuality stojace za vzniknutou situáciou. Niekedy tie naše povzbudenia či dobre mienené múdre rady, i keď sú duchovné, môžu mať či už u samotného poslucháča alebo u samotného Pána Boha, ktorý to všetko pozoruje úplne opačný efekt. Skrátka – „Mnoho rečí nie je bez viny, kto si však ovláda svoje pery, koná rozumne (Príslovia 10, 19).“ My len vieme a môžeme skonštatovať, že Pán Boh všetko v našich životoch vidí a nič sa nedeje mimo Neho.

Takže to teraz všetko zhrniem. Na základe spomenutého príbehu vidím, že nie do každej situácie je múdre a vhodné paušálne používať duchovné verše. Niekedy to proste vyznie zle a degraduje to význam daného slova v očiach poslucháča.

Tak isto je z príbehu zjavné aj to, že aj veriaci človek, ktorý bežne oplýva veľkou mierou duchovnej múdrosti, v našom prípade Elífaz, ktorý v čase skúšok prišiel Jóba povzbudiť, môže v istej situácii zapôsobiť pred ľuďmi i Pánom Bohom veľmi „bláznivo“.

Z príbehu je tak isto zjavné aj to, že ani priatelia si vzájomne medzi sebou častokrát v istých situáciách vôbec nemusia duchovne rozumieť, pretože od porozumenia ich delí práve absencia prežitia danej situácie všetkými zúčastnenými. Teda, že jeden z nich napríklad niečo zažil, druhý však nie a tak sa v chápaní prežitého logicky začnú rozchádzať. Ten čo to nezažil, začne toho druhého povzbudzovať nesprávnymi, hoc podľa neho správnymi duchovnými slovami alebo mu začne dávať „dobre mienené“ rady, ktoré tú jeho snahu nakoniec aj tak len pokazia.

No a čo sa týka hodnovernosti Jóbových priateľov, tak pri nich je dôležité si uvedomiť ešte jednu vec. Ak je Jób tak pozitívne Pánom Bohom opísaný po duchovnej stránke, tak je rozumné predpokladať aj to, že Jób si aj múdro vyberal svojich priateľov. A preto sa nedá na nich pozerať s opovrhnutím, že oni boli mimo a Jób bol super. Napríklad spomínaný Elífaz, nebol len tak niekto s kým sa dal náhodne Jób do reči. Bol to dôkladne vyselektovaný človek spomedzi ostatných ľudí. Jób si ho vybral na základe múdrosti Božej, ktorú mal. Teda Jóbov výber Elífaza za svojho priateľa nastal až po určitom zvážení a od-sledovaní Elífazovho života a jeho správania sa v rôznych životných situáciách. Stačí sa pozrieť na nás samotných, ako si my sami vyberáme priateľov. Tiež si vyberáme len takých a stretávame sa len s takými, ktorí nám rozumejú, s ktorými máme zhruba rovnaké záujmy. Tiež musia v hlavných duchovných veciach premýšľať na našej „vlnovej“ dĺžke, lebo inak si nebudeme rozumieť, prípadne to bude medzi nami „škrípať“. Za našich priateľov nepovažujeme takých ľudí, ktorých len z „diaľky“ poznáme. Čiže Jóbovi priatelia boli veriaci ľudia, ktorým Jób dôveroval. Ak by sme ich chceli len haniť, potom by sme museli pripustiť, že Jób si svojich priateľov vybral zle. To sa však nezdá byť v súlade s obrazom tak bohabojného a múdreho človeka, aký o ňom podáva Biblia. Skôr je pravdou, že veriaci ľudia môžu v niektorých situáciách jednoducho pochybiť. A ešte podotknem, to, že ako kresťania máme milovať blížnych a dobre sa správať k iným ľuďom je úplne niečo iné ako priateľstvo.

No a na záver všetkého môžem teda povedať len to, že všetko toto spomenuté ma nabáda k ešte väčšiemu skúmaniu životných situácií, ktoré vidím, že zažívajú ľudia okolo mňa alebo ich zažívam aj ja samotný. Tak isto ma to nabáda k učeniu sa mlčať a k prehodnocovaniu toho, že čo niekomu poviem v tej či onej situácii. Pretože popravde, na základe príbehu vidíme, že len málo toho skutočne vieme o niekom či niečom s istotou povedať. Keďže z príbehu je zjavné to, že Jób bol hriešnik, že Jóba si vyžiadal na preskúšanie satan a že Pán Boh Jóbovi nič o skúške nepovedal, tak mi to poukazuje na skutočnosť, že ani mne nemusí Pán Boh dať v živote nič vedieť a že aj mňa si pokojne môže satan preskúšať. Tak isto už viem aj to, že nie za všetkým zlým, čo sa mi v živote udeje, musí vyslovene stáť nejaký môj minulý či nevyznaný hriech. Satan môže pokojne Pánu Bohu povedať, počuj ten Rado sa už celý týždeň celkom dobre drží v tej svojej viere. Nepreskúšam ho trošku? Človek by si na Jóbovom príklade pomyslel, že Pán Boh poukazuje len na „echtovných“ – elitných kresťanov, na ktorých sa satan potom zameria a tí „neelitní“ majú od neho pokoj. Ale myslím si, že toto je mylný predpoklad. Preto treba byť ostražitý. Satan nechce, aby sme boli pri Pánu Bohu čo i len jeden deň, nie to ešte týždeň alebo nebodaj celý život a preto okolo nás obchádza ako revúci lev, snažiac sa nájsť naše slabé miesto. Miesto, skrze ktoré by sa k nám dostal a obral nás o našu vieru či Božie požehnanie. Súdiac z príbehu, Pánu Bohu zjavne nejde len o to, aby sme o Ňom len korektne hovorili, aby sme Ho len vyvyšovali, ale aby sme sa zapreli a možno viac sa učili počúvať jedni druhých, viac si vzájomne pomáhali v našich trápeniach a menej sa vzájomne poúčali duchovnými frázami. Lebo možno práve reálnymi skutkami lásky Pána Boha omnoho viac vyvýšime, ako slovami, ktoré hovoria o Božej láske, len tomu dotyčnému z nej nič nedávajú. Lebo sa nemilujeme a Pán Boh v nás neprebýva (1 Jánov 4, 12). A ten dotyčný to cíti a my v jeho očiach tak „padáme“ z toho nášho pevne stojaceho kresťanského piedestálu.

Takže čitateľu, nech Ti Duch Svätý pomáha v správnom rozsudzovaní životných situácií či už tých Tvojich alebo životných situácií Tvojich blížnych a dáva Ti múdrosť, že kedy, ako a čo niekomu povedať, keď prežíva nejakú ťažkú životnú situáciu. AMEN