Milý čitateľu. Myslím si, že každý z nás v živote prežíva okrem ľahších-radostnejších situácií, v ktorých si na Pána Boha ani „nespomenie“ aj všelijaké tie ťažšie situácie, v ktorých sa mu zrazu víri hlavou množstvo otázok ohľadom pôsobenia Pána Boha v jeho živote. No a práve do takýchto ťažších situácií si poďme teraz spoločne na také osobné povzbudenie, aspoň z časti rozobrať jeden biblický príbeh. Príbeh, ktorý nám môže v ťažkostiach veľmi dobre poslúžiť na vnútorné upokojenie sa v Pánu Bohu, na znovuzískanie istoty v Pánu Bohu a do ISTEJ miery aj na pochopenie božieho konania vo vzťahu k nám ľuďom. Príbeh je zapísaný v Starej zmluve v knihe Genesis a začína sa od 37 kapitoly. Je o Jozefovi a ponúka nám skutočne viacero dobrých pohnútok na hlbšie uvedomenie si istých skutočností. Príbeh tu kvôli jeho dĺžke samozrejme neuvediem.

Takže. Po prečítaní si daného príbehu o Jozefovi môžeme skonštatovať, že ľudia vtedajšej doby sa pasovali s takými istými vzťahovými problémami, s akými sa pasujeme aj my dnes. V príbehu nájdeme sebeckosť, závisť, dvojitý meter, životné zmúdrenie, vzájomné odpustenie si a hlavne veľmi dobrý opis vytrvalosti božieho muža – Jozefa v čase skúšok. V príbehu je spomenuté to, že Jozef donášal otcovi Jákobovi zlé správy o jeho bratoch, že Jákob mal radšej Jozefa, ako jeho ostatné deti alebo to, že bratia na Jozefa žiarlili. Tak isto je v príbehu dobre poukázané aj na dotknuté Jákobove ego, keď mu Jozef rozprával o svojich snoch a ďalšie zaujímavé veci, ktoré nám môžu veľmi dobre poslúžiť na budovanie si správneho životného pohľadu na veci viery a nás samotných. Áno, takýto bol patriarcha Jákob (Izrael) a jeho synovia. Z tohto teda vyplýva, že ak Pán Boh mohol mocne konať v ich životoch, tak môže mocne konať aj v tých našich. Veď čo sa týka hriechu, tak tam sme predsa takí istí ako oni. A preto sa snažme byť takí istí ako oni aj v tom duchovnom zápase, o ktorom práve teraz ideme premýšľať.

Spomenul som, že Jozef donášal (nebola to teda jednorazová záležitosť) o svojich bratoch zlé správy svojmu otcovi. Z tejto informácie by sa dalo na prvé čítanie povedať, že Jozef bol donášač, že sa bratov nikdy pred otcom nezastal, avšak podľa celkového opisu Jozefa v príbehu súdim, že tomu tak nebolo. Jozef sa len snažil žiť v celej svojej podstate spravodlivo a preto len jasne poukazoval na veci hriechu. Chcel mať proste čisté svedomie a žiť v rámci božieho zákona. Preto, keď videl, že bratia napríklad robia niečo nekalé, tak im logicky v tom nemohol chytiť stranu. Skrátka, nemal pokrivené „svedomie“ a ani nutkavý pocit „spolupatričnosti“ k niekomu, ktorý by krivil pravdu. Čiže pravdepodobne aj kvôli tejto Jozefovej črte ho mal otec Jákob v tom čase radšej, ako ostatné svoje deti. Samozrejme istú časť Jákobovej lásky k Jozefovi zahŕňalo aj to, že to bol syn jeho milovanej manželky Ráchel. Avšak pravdou je aj to, že keby z Jozefa vyrástol nejaký darebák, tak ani Ráchel tomu nepomôže…

V príbehu sa tak isto spomína aj to, že Jozef bol synom Jákobovej staroby. Toto je tiež veľmi dôležitá správa poukazujúca nám na to, že prečo ich vzťahy neboli v poriadku. Jákob už totižto v jeho starobe nebol taký silný, taký výkonný a možno ani taký kočovník, ako v mladosti, ale bol už pravdepodobne usadenejší, nerobil už toľko, bol múdrejší, a tak mal aj viac času na budovanie si vzťahu s Jozefom, jeho najmladším synom. Skrátka, Jákobove priority sa s narastajúcim vekom menili a v starobe sa mu veci javili inak, ako v mladosti či strednom veku. No, a túto potrebu budovania si vzťahov so svojimi ostatnými synmi si Jákob v časoch svojej mladosti možno kvôli množstvu iných povinností až tak neuvedomoval. Ostatným svojim deťom sa teda zjavne venoval menej a aj preto nemali Jozefa radi. Žiarlili na neho, lebo na nich si otec, keď to potrebovali možno nenašiel toľko času, ako na Jozefa. Veď aj rúcho, ktoré dal Jákob Jozefovi urobiť, bolo len ďalšou pohnútkou ku ich závisti. Samozrejme, ostatní synovia sú deťmi Jákobových predošlých manželiek, ale to podstatu veci u tak božieho človeka, akým bol Jákob nemení. Ako ani u nás. Takýto prístup k deťom sa len ťažko napráva a ani my ho len tak ľahko voči našim deťom nenapravíme, ak si od mlada s nimi nebudeme budovať vzťahy na správnom základe.

Ak si čitateľu myslíš, že to tak nemuselo byť, že si tie vzťahové veci Jákoba s deťmi príliš domýšľam, tak áno, je to možné, že to tak úplne nebolo, avšak skús si uvedomiť, že bratia Jozefa chceli zabiť, keď ich na pokyn otca Jákoba šiel Jozef pozrieť na pastviny ako sa im darí! Skús si čitateľu uvedomiť, že k takýmto vražedným, zákerným a nenávistným myšlienkam voči svojim vlastným členom rodiny sa neprichádza len tak zo dňa na deň a hlavne nie u detí, ktoré nie sú odchované na počítačových strielačkách. Ale ide tu o ľudí, ktorí už od svojho mladého veku museli tvrdo pracovať, aby sa uživili, museli sa starať o zvieratá a teda okrem iného mali od mlada vybudované aj isté „citové“ návyky voči iným živým tvorom. Neboli to teda žiadni gaučoví povaľači či rozmaznanci. Len pre zaujímavosť, Jozef mal vtedy 17 rokov a bratia boli teda už celkom dospelí ľudia. Takáto nenávisť vzniká dlhodobým konaním istej formy neprávosti voči niekomu. Potláčaním práv, nevšímavosťou a podobne. A tú formu môže pokojne predstavovať aj absencia skutočného záujmu o Jozefových bratov zo strany ich otca. Mne taký plášť nedal urobiť a jemu áno…, vkuse ma len kibicuje, že toto sprav tak a toto onak a ani sa so mnou neporozpráva… Ktovie, čo im chodilo v hlavách a čo všetko tej nenávisti predchádzalo. Ale určite nič dobré. Nakoniec však zvíťazil „zdravý“ rozum Jozefovho najstaršieho brata Rúbena a tak Jozefa nezabili, ale len hodili do cisterny. Čoskoro nato sa bratia uzniesli, že Jozefa z cisterny vytiahnu a za dvadsať strieborných predajú do Egypta, a že otca budú až do smrti klamať o tom, že Jozefa roztrhala divá zver.

Fúúú, tak to bola rodina, čo povieš čitateľu? Taká istá, ak nie horšia ako tie naše, však? A koľko biblických vecí v realite života je pritom na túto rodinu naviazaných. Vskutku zaujímavé sú tie božie cesty. A nezabúdajme na to, že Jákob ako boží muž, musel predsa len ženám a deťom o Pánu Bohu čo to povravieť a aj seba ukázňovať, a aj napriek tomu, aké vzťahy v tej rodine vládli. A Pán Boh pritom všetkom predsa len bol s nimi. Čiže toto bol aký taký opis fungovania rodiny „Jákobovcov“. Ako som na začiatku písal, každý človek všeličo vo svojom osobnom živote prežíva a mne osobne vždy vo chvíli, keď vidím, ako veci v rodine nedávam, pomôže pohľad na tento príbeh, na túto rodinu. Vždy si vtedy uvedomím, že Rado drž sa, zapri sa, nie si sám, čo to nedávaš. Tuto hľa, je väčší borec, priamo z biblických čias, priamo ten, s ktorým komunikoval samotný Boh, významnejší ako Ty a tiež to zjavne častokrát nedával. Takže Pán Boh ťa chápe, nezavrhuje, len bojuj a snaž sa o čisté a úprimné srdce pred Ním, lebo to je to, čo sa počíta! Ako vidíš čitateľu, myšlienok na zamyslenie je v tomto príbehu neúrekom a preto nad tým všetkým premýšľaj PO SVOJEJ VLASTNEJ LÍNII! Pán Boh bude TEBE OSOBNE veci zjavovať!

No, ale pokračujeme ďalej do témy – Pán Boh a Jeho fungovanie v rodine „Jákobovcov“. Tu už budem strohejší, pretože popravde, v ťažkých situáciách nepomôže kladenie si otázok, že prečo sú veci tak či onak, ale seba-zapretie sa a očakávanie na božiu duchovnú podporu skrze Jeho slovo, ktoré práve vtedy musíme skutočne žiť. Ak si si čitateľu pozorne čítal príbeh, tak si možno postrehol, že Pán Boh nechal Jákoba mnohé roky žiť v tom, že jeho syn Jozef bol roztrhaný divou zverou. Pán Boh bojoval s Jákobom, dal sa mu osobne poznať a predsa mu Jákob v čase skúšky straty milovaného syna „nestál“ za to, aby mu o podvode jeho synov voči nemu samotnému naznačil/povedal čo i len jedno slovko, aby ho potešil. Napríklad: „Jákob neboj sa, nesmúť, veď ty sa ešte s Jozefom uvidíš tu v časnosti“. Pán Boh videl, ako sa Jákob nad stratou Jozefa trápi, ako pokrytecky ho potešujú deti, ktoré to všetko spôsobili a predsa Jákobovi ničím nenaznačil, že Jozef žije. No a Jákob v tom presvedčení, že mu Jozefa zabila divá zver žil pravdepodobne viac, ako 20 rokov. Z toho vyplýva, že aj keď je Pán Boh pri nás a máme s Ním spoločný vzťah, tak že proste častokrát sa skutočne len pozerá a nezasahuje do deja nášho života, lebo vie, že veci napríklad dobre dopadnú alebo, že to tak s istých dôvodov potrebuje byť. Že to proste nejako dáme a že práve to Jeho nezasiahnutie do deja zbuduje našu vieru. Že ten Jeho zásah nie je nutný, hoc my to vtedy v tom trápení vidíme úplne inak a myslíme si, že Jeho pomoc by sa nám zišla omnoho väčšia, akú nám poskytuje a akú sme v podstate vtedy schopní odvnímať. My sa proste musíme v ten ťažký čas len obrniť vierou, že Pán Boh stojí pri nás, že nás má v rukách a len kvôli Jeho myšlienkam a cestám, ktoré nie sú naše myšlienky a naše cesty nám z istých dôvodov nedáva chápať podstatu toho, čo sa to práve v našom živote deje a prečo sa to tak deje, a že ani On neodpovedá tak zjavne, ako by sme si to my predstavovali.

Ďalšia vec, ktorá ma na príbehu zaujala bola tá, že Jozefa ešte aj neprávom uvrhli do väzenia a ani tomu Pán Boh nezabránil, hoc Jozefovi bolo skutočne neprávom ukrivdené od manželky veliteľa telesnej stráže faraóna. Z toho zase pre nás vyplýva to, že aj my sa musíme naučiť zniesť v istom okamihu nie len jednu, ale aj viac „nakladačiek“ od života. Pán Boh nás duchovne podoprie, ale to vypadnutie z raja si musíme proste odžiť v tomto nespravodlivom svete a musíme tu skutočne aj veľa toho zniesť pre naplnenie spravodlivosti Božej a aj pre naše duchovné zbudovanie. Veď ak trpíme pre veci Božie, tak to je niečo, čo sa skutočne Pánu Bohu páči a On si svojich duchovne podrží. Toto je pre mňa osobne tiež veľké poznanie a nad takýmito myšlienkami premýšľam v ťažších chvíľach.

No a ešte jedna vec ma na príbehu zaujala a to tá, že aj keď Jozef konal dobro ešte aj vo väzení, tak ten jeho spoluväzeň, keď ho z väzenia prepustili, tak zas len na Jozefa zabudol. A pritom mal možnosť o Jozefovi povedať samotnému faraónovi, keďže bol jeho pohárnikom. A Jozef kvôli tomu musel ešte ďalšie dva roky naviac zostať vo väzení. Hrúza. Povedali by sme si „ako to ten Pán Boh mohol takú veľkú neprávosť dopustiť na svojho verného služobníka?“. No, pokojne mohol. Pre mňa osobne to znamená, že všetko má svoj čas aj v utrpení a aj keď sa zdá, že je to už s tou spravodlivosťou božou neúnosné, že toľko na nás ten Pán Boh nakladá, že sa nás nezastáva, tak presmerovanie mysle na Jozefa by nás čitateľu malo vždy povzbudiť vo výdrži. Jozef sa mohol „zložiť“, ale on sa nezložil, lebo veril Pánu Bohu a pokorne prijímal aj ťažké i nespravodlivé situácie. Avšak oplatilo sa mu to, lebo po tom všetkom ho Pán Boh povýšil a všetko nakoniec v istom momente jeho života dobre dopadlo. Nakoniec sa stretol aj s bratmi s ktorými si odpustili a aj s otcom Jákobom.

No a na záver čitateľu môžeme skonštatovať asi len nasledovné. Ak Pán Boh toľkoto vecí dopustil na Jozefa a ešte ani svojho vlastného syna Pána Ježiša Krista neušetril od smrti, tak čo my po Ňom vlastne chceme? Aby nás počas života ťuťulíkal vo svojom náručí? Chceme po Ňom zdravie, peniaze, dobré vzťahy, dlhý život, božiu ochranu, pokoj, radosť, veľa detí na besiedke i ľudí v kostole, večný život, hojnú úrodu, 3500€-vú dovolenku pri mori a k tomu celotýždenné pekné počasie a neviem čo všetko ešte? Veď keby sme toto všetko zdarma dostali, tak pri prvom vetríku utrpenia sa zložíme ako domček z kariet. Veď keby nám toto všetko Pán Boh len tak dal, tak ako sa my vlastne naučíme žiť? Byť trpezliví? Rozumieť iným? Veriť? Veď by nás to duchovne „zabilo“ a vskutku nič by sme do hĺbky nepochopili. Nemuseli by sme odpúšťať, pretože by nás nik nenaštval, keďže vzťahy s každým by boli len dobré. Nepochopili by sme to, ako sa cíti a čo víri hlavou chorému, ak by sme nikdy neochoreli. Alebo ako by sme chápali chudobných, ak by sme vždy prekypovali dostatkom peňazí a podobne? Častokrát my ľudia ani len netušíme, že čo to vlastne od toho Pána Boha chceme, ak sa modlíme nech nás postretnú len dobré veci a nech nás od všetkého zlého chráni. Tým, že chceme pre nás len všetko dobré, tak Pánu Bohu vlastne hovoríme: „Bože, chcem byť prázdny, znič ma…“. Samozrejme toto sú hlbšie myšlienky, vygradované do extrému pre naše osobné skúmanie, čiže treba ich tak aj chápať!

Čiže našou úlohou v čase skúšok je veriť Pánu Bohu a vnútorne pracovať s takýmito biblickými príbehmi. Pretože to, čo zažívame my, zažívali ľudia už od nepamäti. A Biblia je toho len dôkazom. Pán Boh je proste Duch a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a pravde. Proste Pán Boh nás potešuje vnútorne skrze Jeho slovo, ktoré čítame v Biblii, lebo On je to Slovo. A preto, ak sa Ho snažíme aj naplniť v realite života, tak sa stáva v našich životoch živé a mocné. Buďme vždy v ťažkej chvíli spokojní s tým, čo v danej chvíli máme! Neporovnávajme sa, nezáviďme, že niekto sa má napohľad lepšie, či má navonok zdanlivo menej trápenia ako my, pretože nič to neosoží. Ale kráčajme s Pánom Bohom ako Jozef.

Ak nevieme ako na to, tak hľadajme, klopme, prosme a určite na to prídeme. Určite nájdeme tie správne dvere, ktoré sa nám otvoria a skrze ktoré nám Duch Svätý dá to, čo do života v ťažkých chvíľach potrebujeme. Ani jedna z týchto troch vecí sa nedá vynechať. Ak nebudeme hľadať, tak tie správne dvere nikdy nenájdeme, ak nebudeme klopať, nebudú nás počuť a ak budeme pri otvorených dverách len mlčať a nebudeme pri nich prosiť, tak nám nikto nič nedá, lebo nebude vedieť, čo vlastne od neho chceme… AMEN