Milý čitateľu. Pri jednom rozhovore ma napadlo, že je zaujímavé, ako rôzne menšinové kresťanské spoločenstvá, (ktorých zakladatelia sa predtým z nejakého, ale im zrejme dobre „obhájiteľného“ dôvodu odčlenili od veľkých cirkví) si za svoju charakteristickú črtu podľa ktorej ich potom ostatní navonok vnímajú, zoberú nejakú časť v písme, ktorej naplnenie nepredstavuje v ich duchovnom, ale ani reálnom živote žiaden väčší problém.

To znamená, že niektorí sú charakterizovaní ponáraním sa pri krste, iní dodržiavaním soboty, iné spoločenstvá „neznesú“ vo svojich modlitebniach obraz či sochu, čo je samozrejme dobré a zas iné sú známe duchovnými darmi, ktoré praktizujú a na ktoré tie svoje zraky prioritne upierajú. Tie pasáže z Božieho Slova na ktoré upriamujú väčšiu časť svojej pozornosti je pre nich však jednoduché dodržiavať, pretože v podstate to nemá na kvalitu ich života žiaden dopad. Či sa pri krste ponorím alebo pokropím je jedno a jedno je aj to, že či svätím sobotu alebo nedeľu, ak jeden z tých dvoch dní skutočne Pánu Bohu aj zasvätím. Ale byť ako spoločenstvo charakterizované tým, že nikto z jeho členov nikdy nezaklame, že nikdy nikoho nebude posudzovať, že sa nikdy na nikoho nebude hnevať alebo, že rozdá značnú časť svojho majetku „chudobe“ a iné im podobné, nenájdeme hádam nikde. Prečo asi? No preto, lebo tam sa už ide do „tuhého“. Tam sa už zjavuje skutočná podstata vnútra každého veriaceho človeka. Je to smiešne, ako my ľudia premýšľame. Všetky tieto spoločenstvá vychádzajú z Biblie a pritom je ich neúrekom. Každé so svojimi vlastnými predstavami o tom, že na čo je dôležité dávať v tej ich viere dôraz. Nezoberú ju v globále, ale oni potrebujú niečo z nej vytiahnuť, niečo čo ich bude odlišovať od ostatných. V tomto prípade slovo „ostatní“ častokrát predstavuje tú hlavnú globálnu kresťanskú cirkev. A tá je tiež, čuduj sa svete rozdelená na katolícku a evanjelickú. Mnohí „odtrhnutí“ sú asi inšpirovaní Ježišom. On vždy „brojil“ proti farizejom a zákonníkom. Avšak nikdy neodišiel zo židovstva a ani nikdy neprestal uznávať Mojžišov zákon. On „bojoval“ proti tomu „balastu“, ktorým ľudia ten Mojžišov zákon „zaobalili“.  A proti tomu zabojoval aj Martin Luther.

Preto sa my ľudia v takýchto prípadoch vieme veľmi dobre vyhovoriť na to, že sme len hriešni, že to je nemožné a že… Otázka teda znie. Prečo sa potom tí „menšinoví“ od tých „väčšinových“ oddelili? Teda od tej Katolíckej a Evanjelickej cirkvi? Prečo v nich nezostali? Prečo nešli svojou vierou a jej skutkami tým ostatným – slabším vo viere, svojim príkladom? Veď možno, vidiac ich vieru by hádam aj tí vlažnejší už predsa len nejak „podrástli“. Niekoho tu ešte môže napadnúť, že veď aj Evanjelici sa odtrhli od Katolíkov, tak o čom to tu potom „točím“. Prečo si beriem na zreteľ len tie menšinové spoločenstvá? Áno, to je pravda. No lenže toto spomenuté oddelenie sprevádzalo totálne poblúdenie a modloslužba Katolíckej cirkvi prostredníctvom ich odpustkov, svätých ľudí, množstva relikvií a iných tvrdení či činov, ktoré vôbec nemali oporu v Biblii. Preto Pán Boh musel podobne, ako za čias prorokov aj v tom 15-tom storočí nejakého človeka, ktorého uznal za vhodné povolať, aby si cez jeho skutočnú službu znovu svojich navrátil do normálnych koľají. Niekoho, kto by znovu „oprášil“ to Jeho, prachom ľudských nariadení „zaprášené“ Slovo života. Aj keď sú dnes mnohí členovia Evanjelickej cirkvi vlažní a vôbec nie sú tou soľou zeme akou by mali byť a teda bezpochyby majú u Pána Boha svoju spravodlivú odplatu, tak aj tak je stále ten ich základ viery v podstate nemenný. Ani stáročiami sa nezaniesol takými nezmyselnými bludnými prvkami, aké môžeme vidieť u tej druhej spomenutej cirkvi.

No, lenže každý z nás je iný, každý z nás s tým slovom Božím „narábame“ inak, teda inak mu veríme, možno veci nie až tak skúmame či nie až tak sa mu podrobujeme alebo sme možno viac pocitový a tak zrejme na základe týchto skutočností vznikajú aj tie menšinové spoločenstvá. Niekto, pravdepodobne ešte vo viere nedostatočne vyzretý „zahorí“ a zrazu si nevie s tými ostatnými ešte „nerozhorenými“ alebo „tlejúcimi“ či „dohárajúcimi“ jedincami nájsť spoločnú reč. A tak si začne hľadať sebe rovných a preto od tých pôvodných odchádza. Myslím si, že aj takto nejako to funguje. Lenže tu už idú na tenký ľad aj tí „oddelení“. Pretože byť neustále horliví a neomylní nedokážu byť s určitosťou ani oni. Tiež sú len hriešni ľudia. A teda, preto tu vzniká otázka, že čo ich k tomu oddeleniu viedlo? Bola to, ako som už spomenul nezrelosť vo viere, či nejaké nepremyslené unáhlené rozhodnutie? Však tak isto, ako aj veľké cirkvi, tak aj oni v menšinových vždy vyhlasujú Ježiša a jeho učenie za svoju podstatu. A ako vravím, veľké aj malé cirkvi sa vždy skladajú len z jednotlivých členov a preto je vylúčené, že do tých veľkých chodia len samí hriešnici a do tých menších zase len tí „osvietení“, pravoverní a dokonalí. Tak o čo im teda ide? No o nič iné len o človečinu. Ako v politike. Každý jedinec chce byť pri „kormidle“, lebo len on pozná ten správny smer. A navyše je určite totálne poctivý, neúplatný a podobne. 🙂 A v cirkvi je to zas o poznaní. Len to, čo sa nám zdá za správne je fakt to správne. My máme dar Ducha Svätého a vy nie. Veď nám to sám Duch Boží zjavil a u vás už dávno nepôsobí a tak ďalej a tak ďalej. My sa teda budeme ponárať, lebo tak to má byť a vy ostatní ste mimo, lebo sa len kropíte a teda krstu vôbec nerozumiete. A ja sa pýtam. Čo keby tej vody v Jordáne, alebo v tej v ktorej Filip pokrstil toho eunucha, kvôli nedostatku dažďov bolo len málo a nedalo by sa tam tak ponoriť? Bol by ten krst len takým pofŕkaním či poliatím platný, alebo nie? Jáj samozrejme, že by bol platný. Však, ak by bolo málo vody, tak by sa zaužívalo krstenie fŕkaním a polievaním a preto by potom zase tí, čo tak robia posudzovali tých, ktorí sa rozhodli ponárať. 🙂 No proste človečina. Jeden démonom posadnutý a druhý zas žráč a pijan vína. A tak je múdrosť ospravedlnená svojimi skutkami. (Ev. Matúša 11, 19) Preto je dobré prosiť Pána Boha o múdrosť, aby sme zbytočne tým ustavičným delením sa v živote viery „nechaosili“ a tak nevydávali zlé svedectvo o svojom Bohu pre neveriacich ľudí.