Pravá chvíľa
Večera 20-teho apríla. 100 gramová Ritter SPORT čokoláda, plný tanier halušiek zapitých kofolou a ešte nejaké keksy k tomu si o tretej v noci vyžiadali svoju daň tým, že som sa úplne prebudil s plným žalúdkom a nemohol som pokračovať v už aj tak prerušovanom spánku. Znova a znova už po x-tý krát si v noci v duchu a pravde hovorím: "Bože! Ja som pako." Ach, ten ranný vznešený úmysel, majúc pritom na zreteli význam nasledujúceho Slova. Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia. (Ev. Matúša 6, 34) Začínam s ním každé ráno, plný elánu a túžby viesť pre daný deň víťazný boj nielen s hriechom, ale aj s obyčajnými ľudskými slabosťami. Avšak realita každodenného "dnešného" dňa ma v mojej slabej disciplíne znova premohli a kriticky si vravím. Ako ty môžeš byť pevný už len v takom neposudzovaní, keď ani len brucho si nevieš ustrážiť. Však v Ježišových časoch mala bežná rodina o počte nejakých, čo ja viem sedem detí na deň dobre že nie peceň chleba a ty tu "mlátiš" tými sánkami skoro celý deň a večer sa ešte poriadne napcháš sladkosťami. A potom sa čuduješ, že máš sadlo na bruchu a v noci nespíš. A Ježiš? Keď bol skúšaný, tak desiatky dní nejedol a predsa sa nezlomil, ale vydržal... Po úprimnom rozhovore s Pánom Bohom mi On znovu dáva pokoj a ja sa opätovne, ako vždy teším na ráno, že začnem nanovo a na neúspešný včerajšok už viac nespomínam. Na jednu vec však nikdy nezabúdam a tou je, že celý svet je v moci toho zlého. (1 Jánov 5, 19) Ten už určite nejakého svojho verného služobníka poslal obchádzať a radiť výrobcom cukroviniek, že ako správne namiešať tie stimulátory chutnosti a ktoré marketingové ťahy na moje oči použiť, aby ma zase vedel nalomiť v mojom odhodlaní, nedotláčať sa večer sladkosťami. Dosť osobné a do kresťanského časopisu zdanlivo nevhodné, však? Ale pozor! Akonáhle sa do toho všetkého zainteresuje Pán Boh so svojou predivnou mocou, tak všetko razom začne dávať zmysel. Len treba na to použiť duchovné oči. Pán Boh veľmi dobre vidí moje slabosti a práve jednu z nich v tomto konkrétnom prípade využil, lebo vedel, že chcem znova napísať nejaký článoček. Rozpoznal dokonca aj to, že napriek mojej celodennej snahe ma nič také jasné v tomto smere nenapadlo a tak mi podal pomocnú ruku v noci. O tretej, keď môj hore spomenutý neduh spôsobil nespavosť. Každý z nás to už určite zažil, že keď sa v noci prebudí a následne sa mu nedarí zaspať, tak jednou z činností, ktoré môže vykonávať je premýšľanie. No a práve pri takomto uvažovaní som zacítil vánok Božieho Ducha pôsobiť v mojom mozgu, cez ktorého mi vnukol podstatu pravých a jasných myšlienok o ktorých sa tu teraz rozpisujem. Hneď som si ich zapísal do mobilu, aby som potom cez deň mohol o ich význame viacej popremýšľať. Boli to myšlienky, ktoré jednoznačne zodpovedajú biblickému Slovu. Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. (Ev. Matúša 12, 34) To, čo mi Pán Boh v tú chvíľu zjavil som potom prijal nejak hlbšie, ako len rozumovo, lebo rozumovo som to už dávno vedel, ale popravde nikdy som v tom nemal Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum. (Filipským 4, 7) Ale, aby som nechodil len okolo horúcej kaše, tak to poviem konkrétne. Večer, keď sme ukladali deti k spánku mi Kubko povedal, aby som mu prečítal o Jozefovi. Známy príbeh som na jeho vyžiadanie čítal priamo z Biblie a nie z nejakej síce kresťanskej, ale predsa len na rozprávku upravenej knižky. Knižky, kde sú mnohé podstatné veci kvôli jednoduchosti rozprávaného príbehu vynechané. Nevravím, že je to zlé pre večerné uspávanie detí, ale v tomto mojom konkrétnom prípade mi čítanie priamo z Biblie poslúžilo na pochopenie dvoch vecí.
Prvá bola tá, že správny čas, kedy bude naša vymodlená požiadavka, ak to samozrejme Pán Boh dá naplnená, môže nastať hoci aj o desiatky rokov. Toto som síce vedel, ale len na úrovni nejakého poznatku. Totižto človek vždy dúfa, že podľa jeho predstáv Pán Boh veci urýchli a nebude to trvať až tak dlho, alebo že to vôbec nastane. Pritom to tak vôbec nemusí byť, lebo čo ak by to nebolo v kratšom časovom horizonte správne? Čo keby mal Jákob v prípade Jozefovho príbehu rovnako rád všetkých synov a neuprednostňoval by Jozefa? Kto by ich zachránil pred hladovaním, keby ho neboli bratia predali do Egypta? Takto Pán Boh využil chybu otca (keďže všetci sme hriešni - vrátane biblických mužov), ktorý viditeľne nemal všetkých synov rovnako rád a ktorá mala za následok rozkol v ich rodine. Cudzincom predaného, ale Bohu verného Jozefa, však časom povýšil tak, aby zo svojej pozície mohol zachrániť svoju rodinu a aj celý židovský národ. Pán Boh to všetko nakoniec síce korunoval úspechom, ale čo všetko pritom museli účastníci tohoto príbehu zažiť. Inými slovami. Koľko rokov? 15, 20 sa trvalo na stretnutie v ktoré už možno nikto zo zainteresovaných strán neveril? Pán Boh však na nikoho nezabúda a aj keď sa nám zdá, že veľmi dlho v našej veci nekoná, tak pravdepodobne aj v tej chvíli ju usmerňuje k lepšiemu. Poľudštím to trochu a poviem tak, že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. (2 Petra 3, 8) A kým si On "hore" dá od ustavičného dohliadania na to naše pozemské vyčíňanie pár "minút oddychu", tak tu dole zatiaľ prejdú desiatky, či až stovky rokov. Len tomu nechápeme a práve to mi dal Pán Boh na tomto príbehu hlbšie pochopiť. Z toho vyplýva, že ak Pán Boh dá človeku niečo pochopiť vnútorne, biblicky povedané srdcom, tak získa v tej veci pokoj. Znenazdajky to chápe a už to nemusí riešiť. Následne však postrehne aj ďalšiu vec. A to, že sa to nedá slovne vypovedať a ani vysvetliť, ako ten pokoj získal. No a na druhej strane, ak Pán Boh človeku zas niečo nedá, tak ten môže mať o tom vedomostí, môže o tom vytvoriť neskutočné množstvo kníh a unaviť si telo (Kazateľ 12,12), ale podstata mu bude aj tak skrytá a nebude mať v tom Jeho pokoj. Paralela na mňa. Moja slabosť predstavujúca večerné napchávanie sa mi zapríčinila nespavosť, ale Pán Boh mi práve vtedy dal podnet na tento článok. Čiže koná v rôznych situáciách a rôznych časoch. No, dosť o tomto.
Druhá myšlienka, alebo vec, ktorá ma napadla. Jozef mal tridsať rokov, keď stál pred faraónom, kráľom Egypta. (1 Mojžišova 41, 46) Teda stal sa správcom Egypta. Čo ťa človeče napadne, keď čítaš, že mal 30 rokov? Mňa napadlo, že bol mladý. Trošku to teraz rozviniem, lebo toľko myšlienok neviem vtesnať do jednej vety. Ak sa pozrieme vôkol seba a vidíme tie rôzne štátne zriadenia v ktorých tu žijeme a ktoré tu boli odjakživa, teda vrátane časov biblického Egypta, ich kráľov, prezidentov, premiérov, sudcov a podobne, proste ľudí, ktorí zastávajú nejaké popredné štátne funkcie, tak budeme vidieť, že tam po väčšine sedia staršie osoby bez ohľadu na výnimky, ktoré sa tam ktovie akým spôsobom dostali. Teraz sa nezamýšľam nad tým, že či sú tam kvôli "čistote" svojej duše, svojej šikovnosti, či sú niekým dosadení, alebo len proste kvôli nedeliteľnosti majetkov a podobne. Všimnime si však inú vec. Všeobecné povedomie je také, že čím starší človek je, tým má viac skúseností, ktoré môže potom zhodnotiť vo svojej práci a preto je nepísané pravidlo, že takéto funkcie zastávajú práve tí starší. Cirkev nevynímajúc. Ľud od nich očakáva spravodlivé zhodnotenie svojich znalostí na vysokej mravnej a odbornej úrovni. Dúfajúc pritom, že sa im pod ich vedením bude lepšie žiť. Nejdem to ďalej rozvádzať. A výsledok? Výsledok vidíme všade navôkol. Všetko ide od desiatich k piatim. Či vo svete a či v cirkvi. Riadna ilúzia ľudského veku a skúseností, však? Otázka pre nás. Prečo čakáme od našich popredných vodcov lepší zajtrajšok, keď sa zriekli Pána Boha? Darmo sú im tituly, šediny, vedomosti či skúsenosti, keď sú napríklad úplatní. Pán Boh povedal. Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí. (1 Timoteovi 6, 10) To je diablova zbraň, ktorá ruší všetky ľudské cnosti. Jasné, že tu to môžeme točiť sprava, zľava, alebo oponovať - však to je politika, ale... zrazu v Biblii človek číta, že Jozef sa stal v 30-tke správcom Egypta. Prvé, čo ma napadlo bolo, že určite nemal toľko skúseností a nebol tak ošľahaný riadiacimi funkciami, ako taký 60-tnik, ktorý politike a jej zákulisným ťahom venoval už "polku" svojho života. Avšak Jozef počas celého svojho pobytu v Egypte nezabudol na svojho Boha a bol mu verný. Držal sa Ho, On ho usmerňoval a v pravý čas mu do úst vložil tie správne slová. (Ev. Matúša 10, 19) To je to, čo na toho bezbožného Egyptského faraóna zapôsobilo. A kvôli čomu z neho spravil správcu svojej krajiny. Nemyslime si, že sa okolo faraóna "netočilo" dosť vekom skúsených a vzdelaných ľudí. Matematikov, fyzikov, filozofov, hvezdárov, projektantov, lekárov a im podobných vzdelancov tam bolo určite neúrekom, ktorí by mohli tú funkciu zastávať. Aj dnes môžeme vidieť ich dômyselné diela v podobe gigantických stavieb, čo ešte aj po tisíckach rokov stoja. Lenže Jozef mal niečo, čo oni nemali. Bol s ním pravý biblický Boh, ktorý mu dal takú múdrosť, že bola dostatočne viditeľná aj pre faraóna. No a keďže ho faraón učinil aj spomenutým správcom krajiny, tak zrejme tá Jozefova múdrosť v určitých veciach prevyšovala aj rozumnosť všetkých ostatných, vtedajších na kráľovskom dvore pôsobiacich vzdelancov. (Žalmy 119, 100) To, že ako dopadlo jeho hospodárenie nad zverenou krajinou sa môžeme dočítať priamo v Biblii. Ďalej. Na jednej strane si bezbožní Egypťania všimli bohabojného múdreho židovského mladíka, ktorého z "fleku" spravili správcom ich krajiny a na strane druhej, poprední židovskí, vekom ošľahaní, životom skúsení, Mojžišovým zákonom "našlapaní" starci si nevšimli výnimočnej múdrosti 30 ročného fagana - Ježiša, ktorý im tam citoval písma a robil divy, dovtedy nikdy neslýchané. Vo svojom chytráctve sa ani len nedovtípili, že je to vlastne Boží Syn o ktorom sa v ich zákone písalo. Kým Egypťania videli, že Jozefov Boh je mocný, Židia videli v Ježišovi predovšetkým súkmeňovca a to im bolo osudné. Je to až neuveriteľné, že Pánom Bohom vyvolený ľud, súdržný a požehnaný nad iné národy mal v ich čele starcov, ktorí vo svojej múdrosti a skúsenosti nepoznali čas ich navštívenia samotným Pánom Bohom.
Tak. To boli dve také ústredné myšlienky, ktoré mi Pán Boh v noci zjavil. O skúsenostiach starších som nepísal preto, že by som chcel znižovať ich význam a hodnotu, ktorú vo všeobecnosti majú, ale chcem poukázať na ľudskú hriešnosť pri ktorej sme si všetci rovní. Starší nevynímajúc. Tu to bolo spomenuté predovšetkým s riadením štátu, keďže to bolo spojené s Jozefovým príbehom. Ale aj tak ináč s rukou na srdci. Každému nášmu činu a každej našej skúsenosti, ktorú počas života získame je predsa len nadradená nejaká ľudská vlastnosť - biblicky povedané skutok tela, ktorý hrá častokrát "prvé husle" pri jej uplatnení. Čo z toho, že máme ekonomické znalosti a vedeli by sme možno fenomenálne spravovať náš štát, keď sme úplatní? Očko prižmúrime pri tom, kto dá viac do "vrecka". Čo z toho, že viem niekomu v niečom napríklad dobre poradiť, keď to robím z pozície hrdosti. Pred Bohom nie je nič skryté. On to všetko vidí. (Príslovia 5, 21) Nezabúdajme na to. Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Samozrejme, že to ľudia robia aj s úprimným srdcom a svedomím. Ale, ako aj Ježiš prišiel k strateným "ovciam" a nie k spravodlivým, tak aj ja sa tu skôr sústredím na tie slabšie stránky ľudskej duše, pretože aj ja som len hriešny človek a veľmi dobre viem o čom hovorím. Proste všetky veci sú prospešné, pokiaľ sú v Bohu konané. Ináč nie. Niekomu sa možno zdá, že píšem veľa nepodstatných vecí a málo Božieho Slova. Ale popravde na Božom Slove nie je čo riešiť. To treba žiť a nie nad ním filozofovať. Nevyšpekuluješ to, ako nebyť úplatný. Proste neber úplatok. Nevyšpekuluješ to, že ako nebyť hrdý, proste nebuď a podobne. A nerieš ani dĺžku článku, že je na veľa strán a že zle sa to potom číta. Veď možno práve dnes si dočítal nejakú sto stranovú knihu, alebo v tvojom obľúbenom časopise super dlhý článok o prírode a pamiatkach na Islande. Je úplne fuk, že či je článok krátky alebo dlhý. Ak Duch Boží dá, tak ťa zaujme aj ten, aj ten a ak nedá, tak ťa nezaujme ani jeden z nich. Veru tak je to človeče...