Na čom vlastne záleží?

Milý brat a milá sestra. Myslím si, že si už určite niečo počul/a o Biblickej postave menom Jób. A myslím si, že tak isto si už počas svojho života aspoň raz počul/a aj slovné spojenie "Jóbova zvesť". Toto slovné spojenie sa používa v spojitosti s nejakou tragickou správou, ktorá práve "zavítala" do niekoho života. Samozrejme určite poznáš tiež aj slovné spojenia Kristove roky či Sodoma-Gomora, ktoré sú tiež všeobecne veľmi dobre známe. Prvé sa používa v spojitosti s dožitím 33 rokov života a druhé zas pri pohľade na telesnú zvrátenosť.

Prečo však spomínam toho Jóba a tú jeho zvesť? No práve preto, lebo som si čítal knihu Jóbovu. V jej úvode mi hneď v mysli zarezonovalo to, že ako ľahko Jób prišiel o všetko čo mal. V podstate v priebehu pár chvíľ. A tak som sa zamyslel nad tým, že o čo vlastne v tomto našom pozemskom živote ide a že ako vlastne tie veci života, rodiny či vzťahov mám z toho Biblického hľadiska brať. Jób nič zlé voči Pánu Bohu neurobil a aj tak Pán Boh dopustil, aby sa mu to na čom Jób celý svoj život pracoval odrazu zrútilo, ako domček z karát. Ako z Biblie vieme, Jóba si vyžiadal diabol na preskúšanie a samotný Jób o tom ani nevedel. No a práve toto čo sa mu stalo mi vzbudilo pozornosť. Teraz mi vôbec nejde o to, že Jób prišiel o všetok svoj majetok, ale ide mi o to, že Jób prišiel aj o svoje vlastné deti. A to ma zaujalo. Pán Boh vedel, že o ne príde a predsa aj tak takéto niečo na neho dopustil. A navyše, dopustil to na svojho verného služobníka. On vedel, že diabol sa nezastaví len pri Jóbových hmotných statkoch, ale že mu bude chcieť siahnuť aj na "kožu" jeho detí a nakoniec aj na "kožu" jeho samotného. A tak človek nad tým všetkým premýšľa a snaží sa správne uchopiť tú skutočnú podstatu života, viery a vzťahu Pána Boha ku človeku.

Skrze tento príbeh som si uvedomil, že Pán Boh chce, aby našou top životnou prioritou bol totálne fakt len On. Inak povedané, aby to bola naša túžba po večnom živote v Jeho blízkosti. No a aby sme z tohto krátkeho a časného života plného vzrušenia (verš v Jóbovi) mohli prejsť do toho večného, tak chce, aby sme Ho skrze Jeho slovo stále viac a viac spoznávali, aby sme náš zrak stále viac a viac upierali len a len na Neho, a aby sme sa Mu stále viac a viac učili dôverovať. Pretože všetko pozemské, vrátane majetku a ľudských bytostí - blízkych či vzdialených je márnosť a môže sa to veľmi rýchlo pominúť. No a nami, pozostalými a našou vierou to môže potom poriadne "zamávať".

A tak si ako veriaci človek uvedomujem to, že to moje vnímanie života sa mám snažiť si do určitej miery poopraviť nejak tak, že ani na tých mojich deťoch, manželke či blízkych mi nemá záležať viac, ako na poznaní Pána Boha a Jeho vôle pre môj život. Avšak pozor! Tu vôbec nejde o to, že na všetko a na všetkých sa mám vykašľať a s nikým si nemám vytvoriť vzťah, keďže je to márnosť, ale ide o to, že priorita číslo jedna má byť vytvorenie si osobného vzťahu s Pánom Bohom. Jedná sa tu presne o ten istý princíp, ako môžeme vidieť aj pri Abrahámovi a jeho synovi Izákovi. Pán Boh sa pri Abrahámovi chcel uistiť v tom, že vzťah k Nemu je nadradený vzťahu Abraháma, voči jeho dlhodobo očakávanému potomkovi. Pretože ak tento náš vzťah k Pánu Bohu bude všetkému nadradený, tak len potom nás samotný Pán Boh naučí si vytvoriť aj tie správne vzťahy s ostatými ľudskými bytosťami a aj správne väzby voči všetkému ostatnému hmotnému, pominuteľnému.

Všetko toto s Jóbom a jeho deťmi je skutočne pre mňa ako veriaceho človeka veľmi zaujímavé, pretože ako hovorím, Pán Boh nás na jednej strane vyučuje tomu, že ako máme my ľudia vzájomne spolunažívať, ako si máme budovať vzťahy, dôveru, ako si máme pomáhať, ako nám má na sebe záležať a podobne, a na strane druhej je zjavné, že tieto veci, i keď tiež Pánom Bohom prikazované zjavne nemôžu byť hlavnou prioritou nášho života. A že v konečnom dôsledku na nich až tak veľmi nezáleží, pretože aj oni sú len márnosťou. Jób si určite tiež vytvoril citové väzby so svojimi deťmi. Od mala ich vychovával, hral sa s nimi, vyučoval ich praktickému životu a podobne. Určite mu jeho deti za tie dlhé roky priľnuli k srdcu a teda nebolo ľahké sa s nimi takto zrazu rozlúčiť, hoc je to v Biblii opísané len jednou vetou: "Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo". Istotne to všetci, ktorí máme deti dobre poznáme, že aké citové väzby si s našimi deťmi vytvárame. A tu zrazu príde niečo, čo nám tie väzby totálne pretrhne. A to sa ťažko ustáva.

Preto je aj pre mňa, ako veriaceho človeka osobne veľmi dôležité do hĺbky pochopiť skutočnosť, že krátky a časný pozemský život je skutočne len akousi prestupnou "stanicou" z ktorej odchádzajú "vlaky" len do dvoch smerov. Jeden vždy odchádza do večného trápenia a druhý zas do večného života v Božej blízkosti. No a práve tam, v Božej blízkosti budú všetci tí, ktorí v Pána Boha uverili a až tam sa začne skutočný život v plnosti a dokonalosti. A tak človek postupne začína hĺbkovo rozumieť tomu, že osobné poznanie Pána Boha a náš skutočný vzťah s Ním všetkému predchádza. Teda aj našej túžbe Ho zvestovať iným. Lebo až potom, keď Ho napríklad aj tí iní budú poznať, tak len potom sa všetci budeme môcť v nebeskom kráľovstve stretnúť a vzájomne spolu žiť, ako anjeli Boží. Až tam sa začne to dokonalé vzájomné spolužitie. Veď čo z toho, že tu budeme mať dobré vzťahy s deťmi, s blízkymi, keď oni nedôjdu poznania Pána Boha a vo večnosti s Ním nebudú? Potom ich tam budeme vari celú večnosť oplakávať? No nie, určite nebudeme! Všetko to minulé pôjde do úzadia, pretože do nášho života prídu úplne nové veci. A tak aj z tohto zas len vyplýva to, že o vzťah s kým sa máme vlastne prioritne snažiť. No o vzťah s Pánom Bohom. Čiže všetko to, čo sa tu "dole" deje nám v konečnom dôsledku má poslúžiť k túžbe zakúpiť si lístok do toho správneho "vlaku". Má nám to poslúžiť na to, aby sme pochopili, že toto je len časnosť, že všetko tu je pominuteľné a že sa máme snažiť len o večnosť a o trváce.

Ešte jednu vec by som tu spomenul ohľadom toho, že Pán Boh skutočne všeličo na nás dopúšťa a že do deja vecí skutočne nie vždy zasahuje. Proste, že to Božie dopustenie na svoj ľud nie je ničím výnimočné, ale že takto život s Pánom Bohom proste funguje. V piatej knihe Mojžišovej, kde sú zapísané rôzne predpisy pre Izraelský národ je napísané aj niečo nasledovné. Kvôli vystihnutiu podstaty to zovšeobecním a veľmi zjednoduším: "ak bude niekde osamote človek a druhý človek k nemu príde so zlými úmyslami a bude sa mu snažiť ublížiť a on bude kričať a volať o pomoc, avšak nikto ho nebude počuť, tak...". A práve táto veta nám veľa prezrádza o mnohých ťažko vysvetliteľných situáciách nášho života. Že prečo sa to či ono stalo, alebo prečo to či ono Pán Boh dopustil. Táto veta nám prezrádza to, že Pán Boh síce vie o všetkom čo sa deje, prezrádza nám, že nad všetkým Pán Boh bdie, avšak prezrádza nám aj to, že zjavne do mnohých situácií jednoducho nezasahuje. V mnohých situáciách je Pán Boh skutočne len akýmsi nečinným pozorovateľom, ktorý len "monitoruje" situáciu. Ktorý síce počuje krik utláčaného či práve umierajúceho, avšak On sám do tej situácie zjavne z Jemu vlastného istého dôvodu nezasiahne, aby mu napríklad pomohol.

A tak na tomto príklade človek vidí, že nám ľuďom je skutočne zbytočné riešiť to, že prečo sa to stalo tak, ako sa stalo a prečo sa to stalo povedzme práve nám a podobne. Že či sa to stalo kvôli tomu, aby Pán Boh videl, ako je to s našou vierou, alebo či to bola len náhoda, alebo či si nás ako Jóba vyžiadal satan na preskúšanie. Božie cesty skrátka nie sú naše cesty a Božie myšlienky nie sú naše myšlienky. A preto ak nám aj Pán Boh zasľubuje dobré veci, tak to samotné zasľúbenie nevylučuje skutočnosť, že do nášho života nemôže prísť aj niečo tragické a ťažko zvládnuteľné. A možno práve tohoto zvládnutie je predchodcom vyplnenia Božích zasľúbení a následných dobrých vecí v našom živote. Že práve tie ťažké situácie nám pomôžu skutočne niečo hĺbkovo pochopiť a tak sa v niečom skutočne aj hĺbkovo zmeniť. My sa len musíme snažiť vždy pevne stáť pri Pánu Bohu. A samozrejme nemôžeme zabúdať na fakt, že za obstátie v trápení skrze našu vieru, budeme raz odmenení večným životom. A o to ide. To je tou správnou odplatou za výdrž pri tom všetkom našom pozemskom trápení.

Samozrejme všetko toto sú ťažké veci na prijatie a idú hlboko pod povrch bežného pohodového kresťanského života. Avšak je dobré sa na ne aspoň trošku pripraviť, trošku počítať s tým, že aj nám sa môže všeličo stať i keď samozrejme sa na to v plnej miere pripraviť nikdy nedá. Avšak takýto je život a na toto sa nás Pán Boh snaží pripraviť. Toto nie je o nejakom mojom mudrovaní, pretože sa to týka aj mňa samotného. Ja tiež len premýšľam nad tým čo je v Biblii napísané a tiež sa len snažím na to všetko nájsť nejakú uspokojujúcu odpoveď či správny postoj pre prípad, žeby niečo také prišlo aj do môjho života. Pretože Pán Boh je v biblickom slove obsiahnutý so svojou predivnou mocou, tak skrze našu vieru nám čítanie si Jeho slova pomáha všetko zvládať. On nám vždy na myseľ dáva tie správne verše a aj ich hĺbkové pochopenie.

A práve poukázať na túto skutočnosť bolo zmyslom aj tohto článku. Teda poukázať na to, že sa máme prioritne snažiť o vybudovanie si čo najintímnejšieho vzťahu s Pánom Bohom a že sa Ním máme nechať vychovávať. Pretože až po Božej výchove budeme mať veľkú šancu v tom, že keď niečo ťažké zavíta do nášho života, tak to ustojíme a že sa z toho "nezložíme", ak sa náhodou Pán Boh rozhodne do situácie nezasahovať. Alebo, že na Pána Boha doživotne nezanevrieme. Ak sa teda budeme sýtiť správnym poznaním počas dobrého obdobia, tak je veľká šanca, že v zlom období, či v krízovej situácii nás Pán Boh skrze toto poznanie správnych vecí života podrží a prevedie. A tak, nech nám v tom všetkom našom budovaní si osobnej viery samotný Pán Boh pomáha. AMEN